Superstar - vianočná hviezda a možnosti duše

Autor: Alojz Mintal | 24.12.2017 o 10:02 | (upravené 24.12.2017 o 12:38) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  125x

Jak pečať, polož ma na srdce svoje.  Jak pečať, na rameno svoje... - napísal už kráľ Šalamún v biblických časoch. A to sa číta dodnes aj pri sobášoch. Jak múdry človek... Za mlada som ešte netušil, o čom tento jeho verš točí. 

No dnes už toto plne chápem. Čo je možné? Čo nemožné? A čo je zázrak? A môže to byť aj o priateľstve, rodine, kolegoch. Vieš, minule dávali v telke, že vedci zistili: v centre citov v mozgu máme 

akési zvláštne neuróny. Dajú sa vraj rozvinúť trebárs pre predstavu na plochu jeden štvorcový centimeter a tam tie bunky sú veľmi nahustené, citové a jemné ani softvér, vnímajú a robia city a vl

astne TVOJU DUŠU. Ale je ich tam neskutočná hustota a množstvo. Ale tieto bunky sú tak inteligentné, že sa môžu nadívať či nadýchať, jednoducho naladiť a prerobiť z podnetov iného človeka na nie už tvoj, ale jeho level a premieňajú sa čiastočne na také isté - ako má na tomto istom mieste vo svojom mozgu - teda vo svojej už V DUŠI - ten iný človek, ktorého vnímate a snímate zmyslami... Takže každý človek vo vás čosi zanechá. Niekto viac, niekto menej... Teda aj keď ten iný človek odíde - trebárs že do roboty, alebo nebodaj, že naveky - stále ho máš v duši prostredníctvom týchto akoby fotobuniek - ale len veľmi riedko, trebárs každá tisíca bunka je taká istá - akú má v tej svojej duši zase on - lenže nahusto. Niektoré tvoje bunky sa im pripodobnili v tvojej duši, ale len na riedko - trochu, len málo. Tvoja duša ostala tvojou dušou, ale už tam trochu vnikli aj skopírované bunky z tej inej duše a stávajú sa súčasťou tej tvojej. Ale to stačí na to, aby si občas v sebe pocítil, urobil gesto, či vypovedal presne tak, ako on - ten načítavaný a načítaný človek - aby sa tvoja duša, tvoje bunky duše - centra citov - na chvíľu začali správať tak, akoby si na chvíľu TY bol ON. Prosto ho čímsi pripomenieš - trebárs úsmevom. Prekvaltuješ na chvíľu na jeho duševnú rovinu. 
Sme obyčajné skenery, computers Olivetti, načítavače a programovače enormnej systémovej databázy, ktorá potom generuje toto odzrkadlenie sa. Vydáva impulzy a ty sa tak na chvíľu podľa nich aj správaš.

No to sú ale farizeji, tí vedci. Veď my mystici a filozofi - alebo jednoducho len senzitívni ľudia - toto predsa vieme už veky. Ako? No len cítením a empiricky, skúsenostne - no veď práve cez tú dušu computerovskú. Len sme to nevedeli zase až tak computerovo predstaviť, popísať, až kým sa nevynašiel ten hranatý computer. Iba sme vždy povedali, že ten človek nezomrel, pretože naveky zostáva v nás... Metaforicky - navždy nás ovplyvnil. Čo bolo ale zase nepredstaviteľné pre tých vedcov, a tak iba nechápavo krútili okrúhlymi hlavami neveriackymi. Teda aspoň dovtedy, kým nevynašli to svoje hmatateľné a merateľné zväčšovacie sklo na skúmanie toho svojho softvéru, buniek na ten svoj computer. Len by som teda dodal, že áno, centrum citov máme v mozgu, ale tu nižšie dolu trochu tak naľavo - tam je jej akési zdieľanie na súbor, odkaz, lebo keď niekoho náhle stretneš, zočíš - úplne ťa to tam až tak zapichá - až si tam musíš náhle položiť pravú dlaň a ukloniť sa ako pri úctivom pozdrave. Číňania tomu hovoria meridián - spájacia línia a potom ešte vitálny bod.
No a to som chcel povedať - ak nám niekto sedí - páči sa nám - no zrejme nasajeme od neho až príliš veľa tých jeho fotobuniek do svojej duše našími fotobunkami. No a keď nám vypadne zo života - fotobunkám chýba už tá väzba na neho - ďalšie skenovanie, zrkadlenie a nabíjanie sa ním. Lebo s tými jeho fotobunkami je nám tak príjemne... No a to potom bolí - v tej našej duši - je tam akási grafotechnická recesia, podtlak, nekonečná čierna diera, nedostatok a duchovný hlad. Všetko navôkol - život aj celá krajina - je ako keď sa plazíš po púšti. Ale s tým človekom toto isté predtým bolo všetko pestré a zaujímavé ako v džungli Raja. Tma aj smútok až sa človek mení na akúsi nemotornú kybernetickú robotnicu, ktorá začne zväčša dačo vyvádzať ako náhradný program. Začne sa umŕtvovať - bolí. Trebárs popíjať pivo. Alebo aj bežať cez celý kontinent zo dvakrát, utekať kdesi preč odtiaľ - z toho asociačne prekliato, pustého miesta, inak svojej prekrásnej víly, štýlom Foresta Gumpa.

Ale - ak sú možné takéto procesy v ľuďoch - čo všetko je ešte možné v ľuďoch, v prírode, vo vesmíre? A nemá tá Biblia postupne čoraz viac a viac vedeckej pravdy? Hneď v jej úvode sa píše, že duša je nesmrteľná. A toto - objav s tými bunkami - mi pripadá ako mierny náznak toho, potvrdenie, čo píše tá Biblia a teraz už aj tí vedci. Možno - ak si dobrý človek - zostanú tvoje bunky kdesi nahustené v ľuďoch skrze dušu, skrze Krista. Možno sa tie duše - v budúcnosti - majú opäť kdesi vo vesmíre priťahovať a spoznať. Spôsobom nirvány, spôsobom večnosti. Ktovie? Uvidíme. Mám také krajné podozrenie, že aj hej. No rozhodne sa tu teraz nielen z Biblie, ale už aj z vedeckých poznatkov črtá akási NÁDEJ.

Niet sa čo obávať - netreba smútiť, vesmír je nekonečný, aj ty si jeho súčasť a to znamená nekonečné variácie a možnosti. Ak by chcel niekto vidieť aj moje zvláštne duchovné, akoby vianočné video, klik sem https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/2165737726779304/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Tri mýty o brexite

Briti už si hrozienka vyberať nebudú.


Už ste čítali?